Pred 40 rokmi začal Sovietsky zväz vojenskú intervenciu do Afganistanu

Korene vnútroafganskej krízy, ktoré vyústili do vstupu sovietskej armády do Afganistanu, siahajú do roku 1973, keď v Afganistane došlo k zvrhnutiu kráľa Muhammada Záhira. Moc prevzal Muhammad Dáúd, ktorý sa stal prezidentom.

V roku 1978 nastala tzv. "aprílová revolúcia" a moc uchopila Ľudovodemokratická strana Afganistanu (PDPA), ktorá vyhlásila Afganskú demokratickú republiku (ADR). Afganistan začal budovať socializmus, ale jeho výstavba napredovala v maximálne napätej vnútornej situácii. Funkciu predsedu PDPA prevzal Núr Muhammad Tarakí.

Jeho reformy boli v krajine s tradične väčšinovým moslimským a vidieckym obyvateľstvom nepopulárne. Hlavným oponentom socialistickej vlády sa stali radikálni islamisti, ktorí jej vyhlásili svätú vojnu, džihád. Islamisti zorganizovali oddiely mudžahedínov.

Afganská moc nevedela vyriešiť domácu situáciu a obrátila sa s požiadavkou o pomoc na ZSSR. O nej rokovalo 19. marca 1979 v Kremli najvyššie vedenie ZSSR. Generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) Leonid Iľjič Brežnev a ďalší členovia politbyra boli v tom čase proti ozbrojenému zásahu.

Vnútorná situácia v Afganistane bola napätá nielen s mudžahedínmi, ale aj v rámci vládnej strany. V septembri 1979 vodcu PDPA Tarakího dal zatknúť a zabiť Hafízulláh Amín. Ten sa stal predsedom strany a pokračoval v boji proti islamistom.

Podľa zistení ruskej rozviedky sa Amín pokúšal dohodnúť s Pakistanom a Čínou, čo ZSSR považoval za neprípustné.

Situácia sa pri hraniciach ZSSR zhoršovala a názor v Kremli sa zmenil. Politické byro Ústredného výboru KSSZ schválilo 12. decembra 1979 tajné nariadenie o vstupe vojsk ZSSR do Afganistanu.

Vstup obmedzeného kontingentu sovietskych vojsk do ADR sa začal 25. decembra 1979. Obmedzený kontingent sovietskych vojsk tým bol vtiahnutý do začínajúcej občianskej vojny v Afganistane a stal sa podľa agentúry RIA-Novosti jej aktívnym účastníkom.

V ozbrojenom konflikte bojovali proti sebe ozbrojené afganské provládne sily proti ozbrojenej opozícii (mudžahedíni), pričom bojovali o úplnú politickú kontrolu nad územím ADR. Ozbrojenú opozíciu podporovali vojenskí odborníci USA, niektorých členských štátov NATO z Európy a pakistanské špeciálne služby.

Výsadok sovietskeho kontingentu sa uskutočnil na letiskách v Kábule, Bagráme a Kandaháre. Zo ZSSR bola do ADR povolaná a dislokovaná 40. armáda s jednotkami zabezpečujúcimi logistiku, ďalšie jednotky vrátane štyroch plukov bojového letectva a troch vrtuľníkových plukov.

Oddiel sovietskych síl osobitného určenia 27. decembra 1979 obsadil prezidentský palác, Amín a jeho synovia boli zabití a novým prezidentom Afganistanu sa stal Babrak Karmal.

Straty ZSSR v afganskej vojne predstavovali 14.427 mŕtvych. Výbor štátnej bezpečnosti (KGB) stratil 576 ľudí, sovietske ministerstvo vnútra prišlo o 28 pracovníkov. Počas bojov utrpelo zranenia rôzneho stupňa 53.000 ľudí. Presné údaje o mŕtvych Afgancov vo vojne nie sú známe - zdroje uvádzajú, že mohlo ísť o milión až dva milióny ľudí. Približne 0,85-1,5 milióna ďalších sa stalo utečencami a odišlo do Pakistanu a Iránu.

V apríli 1988 vo Švajčiarsku zástupcovia Afganistanu a Pakistanu uzatvorili dohodu o urovnaní situácie o Afganistane. Sovietsky zväz bol povinný stiahnuť svoje jednotky z krajiny v priebehu desiatich mesiacov; USA a Pakistan mali prestať podporovať mudžahedínov.

Posledné jednotky sovietskej armády prešli cez most ponad rieku Amudarja 15. februára 1989. Na tankoch a obrnených vozidlách sedeli vojaci smerujúci domov; 40. armáde velil vtedy generálporučík Boris Gromov. Po prejazde mosta povedal: "Za mojím chrbtom niet ani jedného sovietskeho vojaka."

Vojna v Afganistane trvala od 25. decembra 1979 do 15. februára 1989.